Labilný svet psychiatrov

Elena Eleková : Život pri živote

kúpiť

Život pri živote samozrejme nie je prvý kus z projektu Mám talent, ktorý sa mi dostal do rúk. Pri čítaní kníh z tejto edície sa človek neubráni nutkaniu nebrať ich úplne vážne. Mám talent totiž evokuje istú zhovievavosť, autori predsa len začínajú. Vedľajším efektom je automatické očakávanie nižšej kvality. (Diel(k)a začínajúcich autorov pritom chrlia aj iní vydavatelia, pri nich ten pocit nútenej zhovievavosti nemám). Ale ku knižke.
    Labilný svet lekárov, či skôr lekárok z psychiatrického oddelenia nemocnice v malom meste. Tak by sa príbeh dal zhrnúť do jednej vety. Ženský kolektív (s úlisným primárom despotom a sexistom) dostáva skutočne zabrať. Hrdinky sa každý deň stretávajú so "zlomyseľnými" diagnózami. Magda túži po dieťati, a musí riešiť vzťahy medzi rodičmi a ich deťmi, Beáta je nová a hneď počas prvej nočnej služby sa jej obesí pacient... Dobrá téma, témy z nemocničného prostredia sú vždy lákavé a psychiatria má ešte osobitejšie čaro. Ako sa musí cítiť človek, ktorý vyhľadá odbornú pomoc, keď je chorá jeho duša? Keď si nedokáže pomôcť sám? Kto sú ľudia, ktorí choré duše liečia, ktorí zasahujú do ľudských osudov? Polobohovia nemajúci vlastné osobné problémy, či nadľudia schopní povzniesť sa nad ne, aby mohli dennodenne upratovať v trinástych komnatách svojich pacientov...? Tak presne toto som v knihe nenašla.
    Námet vychádza z osobnej skúsenosti, autorka pracuje "v poradni pre psychické zdravie". A hoci mi jej rozprávanie príde do istej miery fádne, Elena Eleková svoje znalosti ľudskej psyché vo svojom texte využíva celkom brilantne. V hojnom počte tu nachádzame zvučné (pretvorené alebo aj presné) bonmoty, či známe výroky, ktoré text korenia. Svedčí to aj o tom, že autorka je skutočne sčítaná: "Ľudia sa obyčajne začnú správať rozumne, až keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti", "ženy nikdy nevedia čo chcú, ale neprestanú, kým to nedostanú", "ľudia sa k vám správajú tak, ako im dovolíme, aby sa k vám správali"... a mnoho iných. Samotný názov Život pri živote, ktorý evokuje bestseller Raymonda Moodyho Život po živote, je podľa mňa cieleným atakom na podvedomie... No možno je to len moja mánia kombinovať a prekombinovať.
    Napriek tomu, že dej mohol byť skutočne svižnejší a postavy mohli konať nepredvídavejšie, miestami ma toto psychofórum pohltilo až tak, že som začala premýšľať o svojich problémoch a to mi vo väčších dávkach nerobí dobre. (Opäť cítila bezmocnosť voči svetu v cudzej hlave, budovanému po celý život. Vytŕhať odtiaľ hlboko zakorenené predsudky a presvedčenia o tom, ako by mal život vyzerať, jej pripadalo ako bohapustý, velikášsky sebaklam.) Aj keď sa teda žiadny Prelet nad kukučím hniezdom 2 nekonal, výtvor Eleny Elekovej je vierohodný. 
    A na koniec, obľúbená najlepšia myšlienka. Vlastne tento krát hneď dve, nevedela som sa rozhodnúť:  Žiadna vec, ktorá je veľmi intenzívna, netrvá veľmi dlho. Napríklad orgazmus. Je silný a krátky. A z iného súdka: Keď má človek príležitosť sám seba potrápiť, málokedy ju prepasie.