Monštrózny príbeh z nedávnej minulosti

Jozef Kollár : Bol som detský špión

kúpiť

Všestranný spisovateľ Jozef Kollár, autor biografií (Meky, Samorast: môj život s džezom, Homošapiens), surrealistických poviedok (zbierky Žena v koberci či Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila), reportáží (Barnabáš sa dotkol neba), ale aj knižiek pre deti (Srdce čiernej labute, Krajinka Bodliačikovo), prináša tentokrát prináša šokujúci skutočný príbeh. Jeho aktér, Pavel K. ho kontaktoval sám. Po rokoch sa rozhodol vyrozprávať neuveriteľné a desivé skutočnosti, ktoré sa mu stali ako chlapcovi. Tajná služba z neho spravila detského špióna.
    Autor ústami priskoro vyzretého chlapca rozpráva mrazivé zážitky, ktoré ponúkajú úplne iný pohľad na roky nedávnej socialistickej minulosti. Malého Pavla si vytipovali v pionierskom tábore školení agenti, neskôr ho pod zámienkou zlepšiť jeho zdravotný stav, často brávali na "ozdravovacie" pobyty do Vysokých Tatier. V skutočnosti šlo o tvrdý špionážny výcvik. Ako prežiť. Sám a bez pomoci. Základom bolo byť nenápadný. Živé rozprávanie, vynárajúce sa zo spomienok dospelého muža, nestráca náter vnímania reality deväť až trinásťročného chlapca a opäť potvrdzuje bravúru empatie Jozefa Kollára, ktorý z bolestných spomienok poskladal dynamický a napínavý príbeh.
    Mimoriadne na mňa zapôsobili opisy z nasadenia v Bratislave. Hoci chlapca z dediny v hlavnom meste nečakali návšteva lunaparku či zoo, hlavne vykreslenia vtedajších reálií sú pre mňa nesmierne zaujímavou retrospektívou mesta, ktoré si pamätám z vlastného detstva. Kuriózne až bizarne pôsobí, keď Pavel počas sledovania manželky prominentného komunistu v hoteli Carlton stretáva Beach Boys, či Helenu Vondráčkovú, ktorí tam boli ubytovaní počas Bratislavskej lýry. (Carlton ako jeden z mála reprezentatívnych hotelov, kde sa ubytúvala najmä klientela zo Západu, bol celý prešpikovaný plošticami Štátnej tajnej bezpečnosti. Na prvom poschodí mali eštébáci monitorovacie zariadenie, cez ktoré videli do izieb. Vchádzalo sa doň cez otváraciu stenu na poschodí, priamo nad šatňou hotela.) Po akciách na Slovensku ho nasadia do Grécka, čo sa mu takmer stane osudným. 
    Veľmi sugestívne pôsobia chlapcove, akoby jasnovidecké či naopak, situáciu dotvárajúce sny. Či aj tie sú skutočné, alebo je to majstrovstvo Jozefa Kollára, je na nás. Pripodobenie šachovej partie tajomných mužov z chlapcových snov, keď sledovaný 10 rokov prežíval len vďaka tomu, že vyhrával muž s bielymi figúrkami, k skutočnej svojvôli tajnej služby, keď rozhodovanie nad životom a smrťou často krát naozaj záviselo od nálady konkrétneho súdruha, je úžasne symbolické. (Paralelu nachádzame u muža, ktorého chlapci sledovali v Grécku. Gestom palec dolu, ako rímski cisári gladiátorov v aréne, ich necháva zhodiť z útesu.)
    Napriek osobnej tragédii a ťaživosti sujetu, v rozprávaní nachádzame aj nečakane vtipné okamihy, ako posledné zvyšky detského pohľadu na to, čo sa s malým Pavlom dialo. Svedčia o tom, že chlapec to aj so svojimi rovnako zneužitými rovesníkmi bral ako napínavú a zaujímavú hru, hoci rozdvojenie nezrelej osobnosti ťažko znášal. Cítil sa výnimočný, no paralyzovaný žiť normálny život, keďže pracoval v najväčšom utajení. 
    Neprehliadnuteľné je aj pohlavné dospievanie, či skôr predstavy predčasne vyspelého Pavla. Jeho vnútorný boj a pocity viny pre prebúdzajúcu sa sexualitu, ktorá bola v absolútnom rozpore s ideológiou, lebo predsa  a v Soviétskom sajúze sexa net!
    Dielo Bol som detský špión uzatvára rozhovor autora s plukovníkom kontrarozviedky Ministerstva obrany ČSSR, ktorý mal výcvik detských špiónov na starosti. Suché, konštatujúce odpovede. Ich obsah je aj po rokoch hrozivý. Projekt realizovali od začiatku 60. rokov minulého storočia do roku 1985. Vycvičili 198 chlapcov od 9 do 14 rokov. Dievčatá nie.
    Po prečítaní tejto knihy máte pocit, že hoci sú tie časy (dúfajme!) za nami, už nikdy nič nebude také, ako predtým.