Úlet ako riešenie

Karin Krausová : Márnivá sezóna

kúpiť

Hilda, hlavná hrdinka sviežeho príbehu Márnivá sezóna, je pohľadná žena v najlepšom veku (48). Vlastní reklamnú agentúru, manžela fungujúceho na zotrvačník (aspoň čo sa týka spoločnej domácnosti), má dospelú dcéru. Stereotyp a vek ju pomaly rozleptávajú, sledujúc svoju mladú, zamilovanú asistentku, pochopí, že jej niečo chýba. (Bože, ako to  bolo dávno, keď mne takto kvôli mužovi horeli v očiach plamienky...?) Vyhodnotí chemické vyhladzovanie vrások ako nutnosť a rozhodne sa poslúchnuť rady kamarátok: 
    1. Musíš vrátiť do svojho života vášeň a túžbu;
    2. Keď chceš mlado vyzerať, musíš sa mlado cítiť;
    3. Potrebuješ teda mladého milenca;
    4. Dobrý sex je ako klinika plastickej chirurgie;
    5. Čím si zrelšia, tým viac potrebuješ nezrelého.

    A Hilda začne konať. Hoci jej prvý samostatný nájazd na zajaca z vlastnej firmy vypáli groteskne, (prekonala som sekundový neviditeľný infarkt, ale na tvári sa mi nepohol ani sval) napokon uspeje. Uspeje a vznáša sa. Omámená sebaklamom. Nezbadá, že firma aj rodina jej začínajú unikať pomedzi prsty. (Chcela som nasávať mladosť a nezaoberať sa bolestivým rozchodom, ktorý určite raz príde, lebo nič netrvá večne.) No, a ako sa dalo čakať, Hilda z výšin dopadá na dno. Pekne rýchlo a tvrdo.
     Mám rada, keď autorky (lebo väčšinou to robia autorky) opisujú dno. Keď sa raz ocitnete na dne, konečne nájdete samých seba. Možno je to preto, že ste na tom dne absolútne sami, možno preto, že akokoľvek sa obzeráte, nevidíte nikoho. Na dne neplatia žiadne teórie, životné pravdy ani osvedčené rady. Na dne stojíte zoči-voči svojmu doterajšiemu životu. – Kde som spravila chybu? Hovorí Karin Krausová. (Karin Krausová je pseudonym.) Tamara Heribanová v Predavačkách bublín zas tvrdí, že keď je človek na naozajstnom dne, vraj o tom ani nevie. A málokto málokedy vypláva jako korok na hladinu. Páčia sa mi obe definície, hoci ani jedna sa nerovná môjmu zážitku. Dno je dno. Na dne nie je nič. Žiadne zoči-voči doterajšiemu životu. Na dne len čakáte, či vám niekto podá ruku, alebo sa od neho zas odrazíte sama. A po návrate z dna, sa opäť bezhlavo púšťate do rovnakých akcií, ktoré vás tam dostali.
    Napriek tomu (alebo práve preto) som sa pri čítaní nahlas smiala. Či už nad Hildinou zúfalou snahou znovu začať žiť (sebareflexia?), alebo nad zanieteným odchodom Izy (dcéra) do Ameriky, zachraňovať veľryby a planétu. (Mňa sa nikto neopýtal nič na môj postoj k veľrybej otázke...) Aj nad horkosťou, ktorou je poznačený Hildin boj s veternými mlynmi. Kniha sa totiž priam hemží úsmevnými postrehmi. Vojdem do kuchyne, otvorím si fľašu frankovky, zapálim cigaretu a čakám. Čakám až sa pripijem. Po šiestich deci je úloha splnená. (To ozaj všetky ženy od určitého veku nasávajú frankovku? Kedy sa tento frankovkový fenomén začal u mňa...?)
    Hilda sa ocitne na dne až v závere príbehu. A vypláva pomerne bez ujmy. Rozuzlenie je trochu predvídateľné a náhle (opakujúci sa jav u prvotín), v tomto prípade sa však priam očakáva - rýchly rozbeh predpokladá tvrdý dopad. Dynamický dej uteká do kopca a záver zapikuje bandžídžampingom do zeme s drsným dopadom. Akurát, že Hilda sa so všetkým vyrovná na môj vkus až príliš jednoducho. Nuž ale, čo jej ostáva. Napokon, "reálne" popísanie vyhrabania sa z dna by vyžadovalo minimálne ďalších sto strán textu, a to by už bol iný príbeh. Tak, milé dámy, poučme sa, a ako hovorí Hilda, depky a  plače nechajme čajočkám.