Báseň je posolstvo

Respondent: 

Erik Ondrejička

Zhodou okolností aj básnik Štefan Kuzma bol svojho času geodetom rovnako ako vy. Nemám však pocit, že by to bolo príliš poetické zamestnanie…
S tým tak úplne súhlasiť nemôžem. Svojho času som o.i. robil štátnu záverečnú skúšku z predmetu, ktorý sa volal Geodetická astronómia a základy kozmickej geodézie. Počítali sme v ňom dráhy družíc a planét, určovali polohu pomocou nočného merania na Polárku a denného na Slnko. Jedno z cvičení bolo nakresliť mapu hviezdnej oblohy. Domnievam sa, že už samotné zdvihnutie pohľadu smerom ku hviezdam má v sebe príchuť túžby pochopiť tajomstvo sveta. Ďalším predmetom bola kartografia. A jej samozrejmou súčasťou sú predsa historické mapy osvietených kartografov, dobrodruhov a objaviteľov a mapy zobrazujúce cesty prvých slávnych cestovateľov. Ale aj moje terajšie občasné práce pre kataster obsahujú dosť k poetickému videniu inšpirujúcich momentov. Meranie v opustených sadoch a záhradách, kde si očami vyberáte tú najsladšiu slnkom ohriatu jahodu, ktorá sa v ústach rozpustí celkom sama. Alebo pohľad na opustené ovocné stromy, ktoré nemá kto nieže prerezať, ale ani obrať. Uvedomovanie si vlastnej individuality a zároveň jednoty všetkých vecí. Každodenné potvrdzovanie si pravdy, že všetko, čo vytvorí človek rýchlo chátra a to, čo vytvára príroda, neustále rastie a prosperuje. Nebyť geodeta Jána Bottu, slovenská kultúra by prišla o Smrť Jánošíkovu, ktorá sa mu písala v hlave (súdiac podľa jeho listov s Dobšinským) pri večerných táborákoch počas geodetických meraní.
Ibaže by sme to isté povedali o píšucich chemikoch (Krasko, Mihalkovič, Dušek), ekonómoch (Válek, Hykisch, Jožo Urban, Jano Litvák), lekároch (Stacho, Milčák, Klimáček), architektovi Kostrovi,  poľnohospodárke Milke Haugovej, absolventovi lesného rohu Vincovi Šikulovi a stovkách iných autorov, čo nevyštudovali „nič“, alebo zdanlivo čosi odťažité. Koľko krásnej poézie a poetickej beletrie by nám ostalo? Talent na písanie skrátka chvalabohu nie je niečo, čo sa dá niekde naštudovať.

Dnes už ste však na voľnej nohe, aký je to pocit? Chodenie do práce by asi nikomu nechýbalo, lenže na Slovensku si asi ťažko človek vystačí s písaním…
Ale ja si stále na živobytie privyrábam geodéziou. Myslím si, že poéziou sa nemožno živiť nikde na svete. A už vôbec ňou nemožno živiť rodinu. Každý básnik je vždy aj čosi iné. Pedagóg, redaktor, dôchodca, občas aj minister... To je ale, samozrejmá vec, výnimka. Politikov, kapitánov priemyslu a finančných žralokov, už z povahy ich predurčenia produkovať zisk, interesujú skôr finančné, ako poetické toky. Inak je to presne tak, ako u každého živnostníka. Pocit straty finančnej istoty, zvýšená zraniteľnosť voči necitlivému štátnemu aparátu a absencia hygieny práce, pod čím chápem jej absolútnu nepravidelnosť v jej získaní aj vykonávaní.

Kedy sa vôbec u vás prebudila túžba dávať myšlienky na papier, navyše vo veršoch?
Asi niekedy v gymnaziálnych časoch. Pod lavicou na hodinách fyziky, ale aj večer vo chvíľach relatívnej samoty.

Ako prichádzajú básne vo vašej mysli? V akých situáciách vám napadajú verše, pretože ste povedali, že na to nič nepotrebujete…
Myslel som tým, že človek nepotrebuje žiadny hmotný prostriedok. Isteže, potrebuje hmotný aj nehmotný svet, plný všetkého toho, čo tieto svety napĺňa a aj všetko to zázračné, čo sa deje na rozhraní bunkovej štruktúry a ľudského vedomia. Potrebuje skrátka niekoho, alebo niečo, čo mu tie verše do hlavy vkladá. Kohosi múdreho som raz počul povedať, že dobrá báseň sa spustí človeku zhora do hlavy vtedy, keď si to zaslúži. A ja si myslím, že to je vtedy, keď má autor o.i. odsadené a rozpustené vlastné ego. Ako sa občas hovorí, kto môže, nech pochopí...

Nemusíte si ich hneď zapisovať? Nehrozí, že keď si ich nepoznačíte, zabudnete ich?
Nezapisujem ich, a samozrejme, mnoho veršov aj zabudnem. Čím som starší, tým viac sa mi zdá, že už mi tak hlava netesní ako kedysi. Ale aj zabudnuté verše splnili svoj cieľ a obohatili aspoň na chvíľu môj vlastný vnútorný vesmír. A možno sa v ňom niekde potulujú a v pravej chvíli sa objavia. Ako každá dobrá myšlienka, ktorá vraj preletí svet a kúsok z toho dobra sa raz človeku vráti naspäť. Vo veršoch by to znelo asi takto:

...čo už také možno
jedným tónom skaziť
keď je ten tón túžbou
čo obletí svet
a zrazu sa vráti
s čímsi vzácnym späť
ako dávny výdych
cez píšťalku z bazy...

No a tak nejako sa mi to v tej hlave píše a stráca a raz možno vráti, ako pekný pocit, alebo niečo zaujímavé, medziriadkové, alebo niečo, čo je v ešte hlbších vrstvách, v akých sú dnes tak často fetišizované princípy náhody.

V súčasnej tvorbe je bežné používať voľný verš, vy ho až tak často nepoužívate, v básňach uprednostňujete rytmus, rýmy, melodiku. Vyhovuje vám to viac, máte radi práve takú stavbu veršov?
Zrejme áno, keď ma zvukovo organizovaný verš natoľko zaujal. Toto by však bola téma na nekonečnú diskusiu. Sám ju so sebou vediem desaťročia. Vážim si šťastne zvolenú kompozíciu v každom druhu umenia. Tá zvuková môže byť bonusom prinášajúcim nenahraditeľnú emóciu. Túžbou prakticky každého autora, zverejňujúceho svoje dielo, je preniknúť tým dielom do ľudských mozgov, alebo sŕdc (alebo kam už umenie vlastne má a preniká) a čosi tam premeniť, čo bez správne nadávkovanej emócie príliš nejde. O tom sa každý deň presviedčajú autori, ktorí s emóciou pracovať nechcú, alebo nevedia. Lenže emócia je len jedna podmienka. Ja ako čitateľ vo veršoch hľadám aj múdrosť, krásu, porozumenie, dotyk už spomínaného tajomstva sveta, zmysel pre zaujímavý detail, nevšedný zvuk, pointu, všetkými zmyslami vnímaný svet a potom abstrakciu, metaforiku, metonymiu, jedným slovom povedané dobrý NÁPAD. Klasické básnické inštrumenty, ktoré spomínate v otázke, sú zároveň nositeľmi obrovského rizika. Nepoznám totiž v literatúre nič žalostnejšie, ako slabú poéziu písanú viazaným veršom.

Prečo ste sa rozhodli vydať prvú básnickú zbierku „Na vnútornej strane viečok“, až keď ste mali štyridsať?
Ja som sa vlastne nerozhodol ani vtedy. Spravil to za mňa Ľubomír Feldek, ktorý v sebe nosí redaktorskú chuť objavovať ľudí s literárnym talentom. Takto „oddebutoval“ Dana Heviera, Joža Urbana a viacerých ďalších obdarených autorov. A tak nejako objavil aj mňa. Dúfam, že to raz neoľutuje (úsmev). Celú príhodu veselo popísal v doslove k spomínanému debutu.

Je podľa vás písanie veršov otázkou osobnostnej zrelosti?
Neviem, či ich samotné písanie, ale som presvedčený, že pre istú časť poézie, ktorá má snahu objavovať vo svete kúsky krásnej múdrosti, je osobnostná zrelosť nevyhnutným predpokladom. To, akí sme, predsa ovplyvňuje každé slovo, ktoré použijeme, so všetkým, čo to slovo znamená a prinesie. Hovorí sa, že džentlmen nikdy nikoho neurazí bez toho, aby to naozaj chcel spraviť. Inak sa vyjadruje jemný a citlivý človek a inak hulvát a krikľúň bez akéhokoľvek étosu, alebo hodnotovosti. Celkom inú poéziu bude písať básnik - filozof a celkom inú niekde v exteriéri vyprodukuje pohojdávajúci sa autor tzv. slam poetry. Inak bude písať mudrc a profesor literatúry a inak niekto, kto neskončil základné vzdelanie. A celkom inak napíše eufonické veci autor s talentom pre zvukovú poéziu a inak človek, ktorý je na hudobnosť jazyka hluchý ako delostrelec. Nikto len tak neprekročíme vlastný tieň. A ak áno, nie je to zadarmo a iste to nie je ľahké.

 „Čo sa skrýva v ceruzke“ je vašou odbočkou do sveta detí, je to tým, že sa kdesi vnútri cítite aj vy stále dieťaťom? Ako sa deťom táto knižočka páči?
Ja vlastne ani neviem, kedy človek prestáva byť dieťaťom. Život plynie tak strašne rýchlo. Lúsknete prstom a máte sa starať o vlastné deti, lúsknete druhý raz a máte na krku vnukov a tretí raz už ani lúskať netreba, kto má to šťastie a dožije sa staroby, znova sa stáva dieťaťom. Asi ani nemá zmysel, aby sme dieťaťom prestávali byť. Na tých pár rokov sa to ani neoplatí (úsmev). A knižka sa deťom tuším celkom páči. Pred niekoľkými dňami som si vygúglil, že jedno dievčatko v krajskej súťaži Hviezdoslavovho Kubína obsadilo s úryvkom z knižky 1. miesto. Čo k tomu dodať?

V súčasnosti je na internete množstvo portálov, kde sú uverejnené verše rôznej kvality, ale keby mali vyjsť knižne, aby si to bol problém... Sledujete to a aký máte na to názor?
Sledoval som to, kým som vládal, ale už nesledujem. Mám čo robiť, aby som stihol prečítať práce v literárnych súťažiach, v ktorých som členom poroty. Každý autor má svoju vlastnú cestu. A z každej generácie si literatúra zapamätá iba tých najlepších. Jednej veci však verím bez akýchkoľvek pochybností. Každý výnimočný talent sa nakoniec presadí. Niekedy síce až post mortem, ale z pohľadu vesmíru a najmä čitateľov to zase až tak nevadí.

Dnešná doba príliš veršom nepraje, zaujíma ma však, či je aj dnes možné poéziou zaujať opačné pohlavie. Skúšali ste zapôsobiť vlastnými veršami na nejakú ženu?
Ja by som pomer medzi pohlaviami čitateľov poézie ako takej videl tak asi 9:1 v prospech čitateliek. Z toho automaticky vyplýva, že väčšina mojich čitateliek sú ženy. Priatelia radi žartujú na tému sociálneho a rodového zloženia čitateľov, ktorí ma požiadajú o podpísanie mojej knižky. Niekoľko ráz sa mi v hlave napísala aj klasická romantická báseň. A viac ráz ju čitateľky ohodnotili vetou, že „Tá báseň má len jednu chybu, že nebola napísaná pre mňa“. Suma sumárum mi z toho vychádza, že vhodnou poéziou by asi bolo možné zaujať opačné pohlavie aj v dnešnej citovo tak trochu vyprázdnenej dobe. A možno tým skôr.

Ako reaguje na vaše básne blízke okolie, rodina, priatelia?
Myslím si, že si privykli. Uvádzanie knižiek robím verejne, vždy aj s nejakým programom a tak je to aj príležitosť pre stretnutie a vzájomné rozhovory ľudí, ktorí sa inak prakticky nestretnú. Bez toho, aby mi rodina nepriala a nevytvárala na publikovanie a prezentovanie poézie priestor, by to asi nešlo. A literárne okolie je ako každé iné. Tí úspešní sú spravidla prajní a tí, ktorým svet ešte čosi dlhuje, sú asi žičliví menej. Ako v každej profesii v každej krajine sveta.

A aké reakcie máte naopak od cudzích ľudí?
Často také pekné, že sa o tom trochu hanbím hovoriť. Málo pocitov je takých príjemných, ako keď urobíte ľuďom so svojimi výtvormi naozajstnú radosť. Dáva to písaniu a najmä publikovaniu ďalšie opodstatnenie a celkom iný rozmer.

Ako je možné, že ovládate svoje básne naspamäť? Pamätáte si aj básne vašich obľúbených autorov? A ktorí sú to?
Zrejme to nejako súvisí s hudobnosťou básne. Slová si ľahšie rozpomeniete, ak sa do básne hodia rytmicky a zvukovo. Iste sú aj ľudia s lepšou pamäťou. Ja sám by som neraz uvítal, aby som si pamätal aj viac „praktickejších“ vecí, než vlastné a cudzie básne. Fakt, že si pamätám niekoho báseň, síce dosť veľa znamená, ale nie je to úplne vypovedajúce o tom, ktorí sú moji najobľúbenejší autori. Raz som mal napísať rozhlasovú reláciu, v ktorej bolo treba hovoriť o poézii, s ktorou som rád sám doma. Boli tam aj úryvky a bola to polhodinová relácia. A ani tam som ich všetkých nestihol vymenovať...

Nikdy ste nepremýšľali o písaní textov piesní? Čítajúc vaše verše mám pocit, že by to boli kvalitné skladby, že by si zaslúžili zhudobniť ich. Hoci vaša ostatná zbierka básní „Oči a rýmy“ vyšla na CD s hudbou… Prečo ste sa tak rozhodli?
Vždy ma viac priťahovala samotná hudba jazyka. Jeho prirodzenosť a jedinečná melodickosť. Keď každé slovo nejako aj znie a ten zvuk tiež čosi znamená. Vnútorná forma jazyka je niečo, čo si dosť uvedomujem a necítim potrebu ďalšieho dodatočného zhudobňovania. A napriek tomu koľko mojich básní hudobníci krásne zhudobnili! Naposledy to bolo CD Vôňa rána, ktoré skvelým spôsobom zhudobnil muzikant z Brna Tomáš Kytnar. Až na jeden text Judity Kaššovicovej sú na CD spievané moje básne. Inak veľmi vydarený projekt. No a k Očiam a rýmom, od začiatku to bol projekt, kde sa poézia mala prepojiť s hudbou a ilustráciami. S nápadom skomponovať k cyklu hudbu prišiel džezmen Miloš Železňák a musím dodať, že sa mu to podarilo majstrovsky. Ilustrácie sú dielom Petra Uchnára a Juraja Viteka. Taktiež výnimočné diela. Takže spolu s poéziou tri spojené veci do jednej, pričom by každá z nich mohla existovať aj samostatne a predsa synergický efekt zafungoval a výsledný pocit je podľa hodnotiteľov viac, ako aritmetický súčet častí.

Mimochodom, knižka získala o.i. ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska – príjemný pocit, však?
Ona dostala aj ocenenie ministra kultúry Za vynikajúce ilustrácie roka 2010 a aj prémiu literárneho fondu za poéziu. Čiže pocit trojnásobne príjemný. Príjemný aj preto, že som tým pádom publikačne dobehol staré resty (cyklus Oči a rýmy je z 80. a 90. rokov) a môžem sa viac pozerať dopredu. Je to pozícia, v ktorej sa môžem slobodne rozhodnúť čo a ako a či vôbec písať na nejaké iné médium, ako je to v hlave.

Rozhodli ste sa vydať si ju sám, prečo?
Z troch hlavných dôvodov. Asi by som ťažko hľadal vydavateľa, ktorý by sa hrnul do finančne náročného projektu a financoval, okrem iného, nahrávacie štúdio. Druhým dôvodom bola túžba vydať konečne knihu, ktorá by presne spĺňala moje estetické predstavy. A tým tretím bol fakt, že som sa nechcel nechať vyrušovať nejakými, hoci aj nevyslovenými vnútornými očakávaniami vydavateľa, súvisiacimi s rýchlosťou predávania zbierky. Tie predošlé tri pre dospelých sa síce vypredali, ale človek nikdy nevie.

Píšete už ďalšie verše?
Ja som vždy usporadúval svoje zbierky a jednotlivé kapitoly v nich tematicky. Takže ak by niekto chcel pátrať po tom, ako sa ako básnik vyvíjam, narazil by na dosť veľký chronologický problém. Často niektoré publikované básne predbehnú tie staršie, podľa toho, v akom obsahovom celku sa ocitnú. Každá moja knižka je tým pádom celkom iná, ale každú som zároveň písal tak nejako prelínavo aj s ďalšími témami. Posledné roky sa zaoberám najmä písaním ontologických a teda trochu náročnejších veršov, akými je napr. môj cyklus Päť dokonalostí. Uvidím, dokedy ma to bude baviť a či to niekedy na nejakej úrovni uzavriem.

Neláka vás pre zmenu písanie prózy?
Mám radšej úspornejšie vyjadrovanie a asi by mi bolo ľúto času presedeného za písacím stolom. Je toľko úžasných vecí, ktoré možno v živote objaviť a asi iba menšia časť z nich je objaviteľná pri fyzickom písaní. A možno by som to ani nevedel. Napísal som ale aj pár textov, ktoré majú atribúty poetickej prózy, ale je to skôr akýsi experimentálny doplnok k jednotlivým básňam tak, aby vznikla zaujímavá kombinácia dvoch textov, z ktorých každý umožňuje niečo iné. Teraz však nemám čas ani na ne. Čo však bude zajtra... Nechám sa prekvapiť. Ľubomír Feldek raz kdesi napísal, že ako môže autor prekvapiť čitateľa, ak nevie prekvapiť ani sám seba. Uvidíme teda, čo dobrodružného a tajomného si ma nájde v najbližších mesiacoch a rokoch. Viem iba, že sa na to teším. 
Rozhovor pripravila Hana Rapantová

Erik Ondrejička (* 1. 5. 1964, Bratislava), básnik, žije a tvorí v Bratislave. Vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, študijný odbor geodézia a kartografia. Od roku 1986 sa špecializoval na prácu v oblasti katastra nehnuteľností a tvorbu súvisiacich technických predpisov. Publikovať začal v r.2004, jeho debutom je básnická zbierka „Na vnútornej strane viečok“ (2004), o 2 roky neskôr vyšla zbierka „Tanec večerných vločiek“ (2006) a potom „Päť dokonalostí a iné básne“ (2008, hudobno-poetické CD, autor hudby M. Železňák). Pre deti napísal knižku „Čo sa skrýva v ceruzke – o zvieratách a o Zuzke“ (2009). Za básnickú zbierku „(e)Pigramy“ (2009) získal Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009. O rok neskôr získala rovnaké ocenenie aj jeho ostatná zbierka „Oči a rýmy – nočné piesne kamenného mesta“ (2010, bibliofília). Tento multimediálny projekt nočnej mestskej poézie, doplnený o špeciálne skomponovanú džezovú hudbu Miloša Železňáka a ilustrácie Petra Uchnára a Juraja Viteka, vytvára „viacvrstvový film bez obrazu“. Básnická zbierka „Oči a rýmy“ získala ocenenie ministra kultúry Za vynikajúce ilustrácie roka 2010, prémiu literárneho fondu za poéziu, aj titul Najkrajšia kniha Slovenska 2010.
 

Kniha na zjedenie: 

Erik Ondrejička : Oči a rýmy. Nočné piesne Kamenného mesta