Raňajky s budúcim pápežom

Respondent: 

Mons. Marián Gavenda

Svetlo sveta je kniha rozhovorov nemeckého novinára Petra Seewalda s pápežom Benediktom XVI., vy ste sa podpísali pod jej preklad. Skôr, ako sa však budeme venovať knihe, už nadpis na obálke má zaujímavý príbeh, pretože je rukopisom samotného pápeža. Ako sa vám ho podarilo získať?
Nemecký originál i preklady do hlavných jazykov, ktoré vydalo oficiálne vatikánske vydavateľstvo Libreria Editrice Vaticana, malo nadpis na obálke napísaný samotným pápežom v týchto jazykoch. „A že by sme v hanbe nezostali“, napísal som môjmu priateľovi a terajšiemu pápežovmu osobnému sekretárovi Mons. Georgovi Gänsweinovi list s prosbou, či by Svätý Otec nenapísal titul aj v slovenčine, že „slovenskí čitatelia ocenia toto gesto pápežovej osobitnej pozornosti“ a zároveň pospomínal na naše niekdajšie túry do oblasti Abruzza. Slovenský názov „Svetlo sveta“ som ani nenapísal na zvláštny papier, tak sa celý list ocitol v oficiálnej pápežovej agende. O niekoľko dní prišla diplomatickou poštou na Apoštolskú nunciatúru pekná veľká obálka s odpoveďou a na osobitnom papieri aj s pápežovým rukopisom názvu diela. „Odvážnemu šťastie praje“, a napokon, už viac ako tisíc rokov je náš jazyk spolu s hebrejčinou, latinčinou a gréčtinou považovaný za posvätný liturgický jazyk, pred všetkými európskymi jazykmi.

Tu asi treba spomenúť, že pre vás ako prekladateľa kníh Josepha Ratzingera nie je osoba autora neznáma, takže aj tie preklady majú iný charakter, keď sa s ním poznáte. Nie každý má príležitosť pravidelne raňajkovať s kardinálom… Ako to bolo a aký je váš osobný názor na Josepha Ratzingera?
Sú to sympatické spomienky, najmä osobné. Objektívne treba skôr spomenúť, že podsekretárom, teda jedným z najbližších spolupracovníkov kardinála Ratzingera v úrade Kongregácie pre náuku viery, bol dlhé roky Slovák Mons. Jozef Zlatňanský. A že slovenský kardinál Jozef Tomko ešte v roku 1969 vybral vtedy mladého profesora Ratzingera do svetovej teologickej komisie (podobne aj mladého krakovského arcibiskupa Wojtylu) a tým ho zaradil medzi špičku odborníkov. Jozef  Tomko ho v roku 1980 navrhol za sekretára synody o rodine, vďaka čomu bol Ratzinger celý mesiac v úzkej spolupráci s Jánom Pavlom II., ktorý ho o niekoľko mesiacov neskôr povolal do Ríma na jeden z najzodpovednejších postov. Keď sa aj Tomko stal neskôr kardinálom a prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, bol zároveň členom Ratzingerovej kongregácie a teda dlhé roky tiež jeho blízkym a skúseným spolupracovníkom.
Môj kontakt s budúcim pápežom bol veľmi jednoduchý. V posledný rok môjho pobytu v Ríme som býval v malom, historickom nemeckom kolégiu Teutonicum priamo vo Vatikáne, dokonca vo veži s výhľadom na kupolu svätopeterskej baziliky. Bývalo tu niekoľko nemeckých študentov a kňazov. Vo štvrtok ráno sa tu zvyčajne zastavoval Joseph Ratzinger, mal s nami omšu a po nej raňajky. Ja som si pred omšou, ako každé ráno, chodil zabehať do slávnych vatikánskych záhrad, kam som mal zvláštne povolenie a to býval úžasný zážitok. Kardinál Ratzinger nemal rád, keď niekto dobehol do sakristie na poslednú chvíľu alebo sa tesne pred omšou rozprával, mal rád pár minút tichého sústredenia. Nemával kázeň, ale na začiatku omše povedal nejakú myšlienku do dňa, pár typicky „Ratzigerovských“ viet (rozumej dlhých a zložitých súvetí). Na raňajky prichádzal obyčajne posledný, lebo ho vždy niekto zdržal, aby si vybavil nejakú záležitosť. Sadal si, kde bolo miesto, obslúžil sa veľmi jednoducho a skromne ako my všetci ostatní. No a tým, že mi je vlastné baviť spoločnosť rôznymi anekdotkami, rozosmial som dosť často aj tichého Josepha Ratzingera. Ale debatovalo sa aj o veciach bežného života či aktuálnom dianí v Cirkvi. Keď deň predtým videl, že na stredajšiu audienciu prichádza veľa Slovákov, vždy mi to pri raňajkách povedal. Aj návšteva bratislavského seminára v ňom zanechala silný dojem. Bol o situácii u nás veľmi dobre informovaný, aj spoločenskej, aj cirkevnej.

Svetlo sveta je v poradí jeho 10. kniha, ktorú ste preložili. Prvých deväť bolo však celkom iných, ako tá ostatná. V čom pre vás osobne bolo Svetlo sveta prínosom?
Prekladal som najmä tri pápežove encykliky, dve apoštolské exhortácie, prejavy Benedikta XVI. k mladým a k Roku sv. Pavla. V týchto prípadoch možno považovať za originál textu taliančinu, v nej prebieha celé pripomienkové konanie a podobne. Sú to nie rozsiahle, ale náročné texty, kde záleží na presnosti každého významového odtieňa. Na začiatku som prekladal aj jeden Ratzingerov článok o teológii oslobodenia a knihu jeho meditácii. Paradoxne, odborný text sa mi prekladá oveľa ľahšie, sedem rokov som totiž v taliančine študoval filozofiu a teológiu a už pätnásť rokov prekladám oficiálne vatikánske dokumenty. Už máme vydiskutované a ustálené, ako ktorý pojem presne preložiť do slovenčiny.
Pri Svetle sveta bolo pre mňa osobne prínosom najmä to, ako jednoducho a stručne autor zhrnul odpovede na veľmi závažné problémy, ale s citom pre rôznosť názorov, nie čierno-bielo. Tiež bolo pre mňa objavné, že zdanlivo „strohý“ nemecký text sa dá veľmi verne preložiť aj do „ľubozvučnej“ slovenčiny, myslím si, že oveľa presnejšie a vernejšie, než napríklad do taliančiny.

Ako by ste v krátkosti predstavili knihu Svetlo sveta potenciálnym čitateľom, o čom je?
Často sa zdôrazňuje zásada, že ak sa povie „A“, treba počuť aj „B“. Kniha je vlastne takýmto „B“ k všeobecne diskutovaným témam, na ktoré už nielen veriaci, ale všeobecne rozhľadený človek počul veľa názorov, a iné boli prepasírované bulvárom, ale počuť názor zainteresovanej stránky nemali možnosť. Sú to odpovede z asi štyroch základných oblastí. Prvou je osobný život pápeža, čo prirodzene každého zaujíma a zároveň demaskuje umelo vytvorené monštrum „panzerkardinála“. Druhou oblasťou sú škandály, najmä prípady pedofílie kňazov, ktoré v čase rozhovorov najviac rezonovali, ale aj vyjadrenia na margo islamu, takzvaná „rehabilitácia popierača holocaustu“ a podobne. Treťou sú ťažkosti a výzvy pre Katolícku cirkev, v čom pápež vidí možnosti obnovy, jeho názory na liturgické zmeny, fatimské a iné zjavenia, aktuálne teologické problémy. Štvrtou oblasťou je osud našej planéty a najmä Západnej civilizácie. Otázky Petra Seewalda sú najmä v tejto oblasti veľmi radikálne a alarmujúce. Názor na tieto témy by mal podľa mňa zaujať každého súdneho človeka.

Na besede ste spomínali, že pápež Benedikt XVI. píše a vydáva knihy pod občianskym menom, prečo je to tak?
V jednej z odpovedí dokonca vysvetľuje, prečo niekedy používa bývalý „plurál maiestatis“ (kvôli tomu ho tiež obvinili z návratu do predkoncilových čias) a kedy nie. Keď aj oficiálne pápežské učenie je výsledkom kolektívnej práce, výrazom „my“ zdôrazňuje, že na texte pracovali viacerí, a že to nie je len vyhlásenie pápeža, ale že pápež vyhlasuje všeobecné presvedčenie veriacich. Inokedy hovorí sám aj z pozície a úradu pápeža,  tam používa singulár. Texty, ktoré nie sú súčasťou oficiálnej náuky viery, ale jeho vlastným teologickým bádaním, nadpisuje aj v súčasnosti svojim civilným menom a priezviskom. Napokon, čo do obsahu väčšina z nich vznikala ešte prv, než bol za pápeža menovaný a pôvodne si myslel, že na ich dokončenie využije penziu, ktorú mal už na dosah ruky. Je to aj prejav jeho typickej skromnosti, že na presadzovanie svojich názorov nechce použiť pápežskú autoritu.

Nie je žiadnym tajomstvom, že v niektorých prekladoch knihy je viacero diskutabilných interpretácií, napr. v taliančine či poľštine. Ako si to vysvetľujete?
Najmä časovým stresom, snahou, aby súčasne s originálom vyšli aj preklady do svetových jazykov. Rozhovory sa viedli koncom júla a už v novembri vychádzal aj originál, aj preklady. Ale myslím si, že určité nepresnosti vznikli aj podcenením  jazykového redaktora a zodpovedného redaktora. Pri dôslednosti redakčnej práce, ako sa s ňou stretám na Slovensku, by sa to nemohlo stať. Okrem toho napríklad talianske myslenie i vyjadrovanie je veľmi odlišné od nemeckého. A tak je tam dosť veľa vágnych pretlmočení, myšlienok, ktoré možno chápať tak, ako ich vyjadril pápež, ale aj inak. Takmer „svetovú revolúciu“ vyvolal napríklad nepresný preklad slova „prostitút“ na „prostitútka“. Išlo totiž o veľmi citlivý kontext. Pápež chcel kvôli úplnosti povedať, že len v prípade sexuálneho styku dvoch mužov možno považovať prezervatív za čisto hygienickú pomôcku a nie súčasne aj za antikoncepčnú. Preložením do ženského rodu to však vyznelo, že pápež zásadne zmenil doterajší postoj Cirkvi a považuje prezervatív za čisto hygienický a nie antikoncepčný prostriedok, ako to hneď na druhý deň prezentovali médiá po celom svete. Ale myslím si, že aj negatívne reklama je reklama a v konečnom dôsledku práve tento omyl prispel svojou mierou, že sa z knihy stal svetový bestseller. No o každom preklade, teda aj o tomto platí, čo sa v taliančine vyjadruje slovnou hračkou: „Ogni traduttore é anche un tradittore, ma non ogni tradittore é anche traduttore“ – Každý prekladateľ je aj zradca, no nie každý zradca je prekladateľ“.

Koľkými jazykmi sa dohovoríte?
Hovorím, že sa „viem mýliť v mnohých jazykoch“. Na strednej škole som mával z jazykov (nemčina, ruština) zásadne trojky, teda žiaden talent. Ale na vine bolo aj suchopárne drilovanie a nemožnosť používať jazyk v praxi. Len čo som sa v Tatrách zoznámil so skupinou Nemcov a bol u nich na prázdninách, prihlásil som sa z nemčiny maturovať. Aj krásu ruštiny som objavil, až keď som ako sprievodca Čedoku spoznal skutočných bežných Rusov alebo ľudí z iných republík sovietskeho impéria. Vedome som sa snažil naučiť radšej ovládať viac jazykov slabšie, než jeden dobre. Na bežný kontakt je to výhodnejšie. Podrobné vedomosti sa bez intenzívneho používania rýchlo strácajú. Naschvál som využíval každú príležitosť na konverzáciu, aj na vojne vo vrecku uniformy som mal vždy pár strán rozkúskovanej učebnice francúzštiny alebo španielčiny a využíval tie nudné a tupé nástupy a služby. Emigrácia otvorila možnosti všetko to zveľadiť. Nuž, dohodnem sa a môžem čítať bežné a teologické texty v španielčine, francúzštine, angličtine, nemčine, taliančine, poľštine, ruštine. Okrem taliančiny mám však vo väčšine z nich veľmi biedny aktívny písomný prejav.

Vy máte na svojom konte ako autor knihu „Z túžby podeliť sa“ a „Klenot gotiky“, kde ste písali text k fotografiám Karola Kállaya. Pracujete na niečom ďalšom?
Písať texty k fotografiám Karola Kállay, ktorého si oddávna vážim, bola pre mňa veľká česť. Aj výzva, bolo treba pár slovami vyjadriť myšlienku.  Plánov je viacero, rád by som vydal zbierku komentárov, ktoré som priebežne publikoval, mnohé v novom kontexte vyznievajú v novom svetle. Tiež duchovno – pútnického sprievodcu po Svätej Zemi, podobne ako sa dosť dobre podarili Lurdy. Aj krátke reflexie zo symboliky života, z nich už mám dosť veľa spracované. Ale v mojom prípade je to najmä drobná publicistika, zasievanie myšlienok na všetky strany. Prednedávnom mi zrátali, že je to už okolo tisíc článkov v 95 rôznych periodikách. Veľké plány si nerobím, skôr sa snažím reagovať na to, čo prinesú momentálne okolnosti.

Aké sú v súčasnosti vaše  aktivity (okrem písania)?
Už tretí rok mám pravidelnú nedeľnú reláciu v jednom náboženskom rádiu. Nie je ľahké každý týždeň hovoriť pol hodiny niečo nové, núti ma to čítať, hľadať, objavovať. V tom je to aj pre mňa veľmi prínosné. Každé dva týždne mám zas reláciu v náboženskej televízii, niečo ako „talk show face to face“, vždy s jedným hosťom. Už  asi päť rokov. To mi zas umožňuje stretnúť veľa vzácnych ľudí a sám sa od nich mnohé dozvedieť či naučiť. Teda tematika je prevažne náboženská, i keď sa ju snažím približovať „s ľudskou tvárou“, považujem to za súčasť môjho poslania. Medzi iné aktivity tiež patrí sprevádzanie po Svätej Zemi.  No a „farárovanie“ v Devíne, ktorý považujem za „laboratórium budúcnosti“, žijem tu s ľuďmi mnohé životné príbehy a zároveň je to aj krásne a tvorivé prostredie.

Ktorých autorov či knihy máte radi ako čitateľ (či už z duchovnej alebo svetskej literatúry)?
Momentálne je to prevažne spiritualita a mediálna problematika. Obsahom zaujímavé a jasne písané sú postrehy sociológa Zygmunta Baumana, od ktorého čítam všetko, čo nájdem, na pochopenie súčasnej generácie tiež Gilles Lipovetsky. Z „klasikov“ stredoveký mystik Ján Tauler, z novších Romano Guardini, Yves Congar, Von Balthasar, zo slovenských Ladislav Hanus. „Srdcovkou“ je spiritualita kresťanského východu, Soloviov, Bulgakov, Evdokimov a ich rozpracovanie Centrom Aletti, a najmä všetko od Tomáša Špidlíka. Najviac však čítam „účelovo“, teda k téme, ktorú pre niečo spracovávam. Pred spaním, už v posteli, je to vždy niečo pekné do podvedomia, kým myseľ odpočíva, napríklad poviedky Gabriela Márqueza, prednedávnom Schmittovej románové spracovanie Rembrandta, teraz veľmi zaujímavý, neuveriteľne hlboký a objavný denník  mladej Židovky Etty Hillesumovej.
Rozhovor pripravila Hana Rapantová
------------------
Mons. Marián Gavenda (* 7. marec 1963, Trenčín) je rímskokatolícky kňaz, publicista. Za kňaza vysvätený v roku 1994. V r.1988 emigroval do Talianska. Kňazskú formáciu dostal v Pápežskom kolégiu Nepomucenum. V roku 1996 dosiahol licenciát teológie (ThLic.) na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. Spolupracoval s vydavateľstvom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a so slovenskou sekciou Vatikánskeho rozhlasu. Po návrate na Slovensko pôsobil ako kaplán v Bratislave a Leviciach. V r. 2000 sa stal šéfredaktorom Katolíckych novín. Od októbra 2000 do októbra 2006 bol hovorcom Konferencie biskupov Slovenska. V roku 2001 mu Ján Pavol II. udelil titul pápežský prelát. Vyšli mu dve publikácie: „Z túžby podeliť sa“  ( 2009 ) - Fragmenty z vysielaní Vatikánskeho rozhlasu v rokoch 1988 – 1993 a „Klenot gotiky“ ( Slovart ) - Príbehy dvoch večne sa prelínajúcich svetov - Božieho a ľudského - zaznamenal fotograf Karol Kállay, text napísal Marián Gavenda.
 

Kniha na zjedenie: 

Peter Seewald : Svetlo sveta

kúpiť