Sám je Homo asapiens

Respondent: 

Rado Ondřejíček

Pracoval si roky v reklame – súhlasíš s tvrdením, že aj zlá reklama je reklama?
Za istých okolností sa s tým súhlasiť dá, ale dobrá reklama je rozhodne lepšia ako zlá reklama. :)

Prečo si napokon odišiel, nechcel si sa stať človekom z rodu „Homo Asapiens“?
To už by bolo neskoro, stal som sa ním už dávno. Ale svet veľkej reklamy ma už prestal napĺňať, frustrujúce veci začali prevažovať nad pozitívnymi. Tiež sa mi narodila dcéra, chcel som byť aj s ňou. Po dvanástich rokoch práce som chcel zvoľniť tempo. Dnes som v reklame nazad, ale vrátil som sa do pokojnej malej agentúry, ktorá nemá ambície za každú cenu vyť s tými najväčšími. Je to ako prejsť na diaľnici do pravého pruhu a začať si všímať krajinu okolo.

Prečo si mal potrebu napísať o reklamnej branži knihu? Berieš to ako istý druh terapie?
Je to prostredie, ktoré dôverne poznám a po pár pokusoch písať niečo iné som pochopil, že na písaní knihy je pre mňa toľko neznámeho, že aspoň jednu z tých vecí, to prostredie, by som mal ukotviť v niečom, čo si nebudem musieť kompletne vymyslieť. Veľmi som sa vyhýbal tomu, aby sa to nezvrhlo v terapiu. Preto aj hlavný hrdina nie je kreatívec, ako som bol ja, ale prichádza z tej accounskej časti sveta agentúr. V každom prípade, ani nie samotná reklama, ale tí ľudia boli pre mňa témou a mal som dojem, že je o nich čo povedať a že tá téma visí vo vzduchu.

Ako vyzerá taký typický ASAP človek v praxi podľa tvojej skúsenosti?
Presne tak, ako je popísaný v knihe. Sú to rôzni ľudia, ale pár čŕt majú spoločných a nie je to len to, že nemajú čas. Tie spoločné znaky sú aj životné priority, podobné ambície, obetovanie sa pre plnenie rôznych cieľov a následné kompenzovanie si tých vlastných obetí a tak ďalej. Navonok to vyzerá, že len priveľa pracujú, ale v skutočnosti žijú vo veľmi odlišnom svete s odlišnými pravidlami. Preto ich vnímam ako samostatnú vetvu v rámci evolúcie človeka, teda okrem toho, že sa mi to zdalo ako výborný názov.

Čo ti prostredie reklamy dalo a čo vzalo?
Nemyslím si, že by mi niečo vzalo, teda okrem ilúzii o tom, že ľudia sú samostatné bytosti s vlastným rozumom. Nikdy som to nestihol dotiahnuť do obrovských extrémov, takže som naozaj pre prácu nejako zvlášť netrpel. Ale dalo mi nepochybne veľa. Už len námet na knihu, napríklad.

Pre potreby písania knihy si si zriadil „kanceláriu“. Musel si tam odchádzať, aby si ju vôbec napísal, vyvolávalo to v tebe pocit, že ideš do práce?
Vôbec nie. Ten priestor som potreboval, lebo doma by som sa nemohol sústrediť. Veľa som písal po kaviarniach, alebo aj na lavičke na cintoríne a na podobných miestach, kde si dá človek slúchadlá a má úplný pokoj len na vlastné myšlienky a ich zapisovanie. Bol som motivovaný tým, že mám len obmedzené množtvo úspor, ktoré môžem minút a tým pádom to za osem mesiacov buď napíšem, alebo sa o knihu už nikdy viac nebudem pokúšať. Bol to taký buď/alebo pokus na sebe samom, pozretie sa pravde do očí, či mám na to, aby som napísal knihu, alebo o tom viem len naprázdno fantazírovať.

Dal si si aj „deadline“, dokedy chceš stihnúť knihu dokončiť v súlade s reklamnými oddeleniami vo firmách, kde fungujú na deadlinoch? Alebo ti ho dal vydavateľ?
Dal som si ho sám. Vydavateľa som zháňal, až keď som mal dve tretiny napísané, takže on mi dedlajn už len tak upresnil, aby som nemusel s vydaním čakať do jesene.

Na obálke knihy je veľmi výstižne akvárium, kde na seba hľadia dve ryby cez sklo, jedna vnútri vo vode, nad ktorou sa hompáľa návnada, druhá vonku… Ktorá z nich je „Homo Asapiens“? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tá vonku, pretože sa snaží nalákať zákazníka v akváriu, ale ja mám skôr pocit, že ľudia z rodu „Homo Asapiens“ sú tí, ktorí sú uzatvorení vo svojom mikrosvete bez schopnosti nadviazať normálny kontakt… Tak ako je to?
Pre mňa osobne je to ten druhý výklad. Homo asapiensovská rybka žije v akváriu, kde je dobre kŕmená a tá druhá na ňu troška nechápavo, troška pohŕdavo a troška závistlivo hľadí zvonku. Ale každý môže mať vlastnú interpretáciu, to je na tej obálke skvelé.

Sú títo ľudia šťastní? Pôsobia navonok ako workoholici bez súkromia, bez možnosti zoznámiť sa s niekým z iného, povedzme normálneho prostredia, žijú „zaklapkovaní“ vo svojom svete…
Ako sa to vezme, záleží koho z nich sa opýtate a v akom rozpoložení sa ich opýtate. Zvlášt v reklamných agentúrach je to ako na húpačke. Sú chvíle nadšenia a potom zas hlbokej frustrácie. Tie sa potom z práce prelievajú aj do zvyšku života. Nie všetci sú workoholici a nie všetci stratili svoj ostatný život, ale ľudí s rôznymi variantami nejakého osobného nešťastia je v takom prostredí veľmi veľa. Ale zasa na druhej strane, netrápi ich, či si budú mať zajtra za čo kúpiť obed. Sú ľudia, ktorí sa pre takúto prácu narodili a tí sú v nej celkom spokojní. Ostatné povahy to buď rýchlo vzdajú, alebo sa prispôsobia a berú to ako takú výmenu - niečo za niečo.

Byť kreatívny na povel – dá sa to? Lebo aj toto si vyžaduje svet reklamy. Vnímaš to ako istý druh „umenia“?
Reklamná kreativita vyžaduje talent, to bezpochyby. Umenie v klasickom zmysle to nie je, je to skôr forma zručnosti postavená na vrodených predpokladoch. Byť kreatívny na povel je presne to, čo odlišuje ľudí, ktorí sa kreativitou živia v agentúrach, od tých, čo by takú prácu robiť nevedeli. Dobrý kreatívec dá hocikedy na povel aspoň priemerný nápad, ak dostane dosť času, dá dobrý nápad a tak raz do roka sa mu urodí vynikajúci nápad. To prvé je ale to najpodstatnejšie, to z neho robí stroj na nápady, ktorý sa dá kedykoľvek povolať do služby a ten nápad z neho vypadne.

Aké predpoklady treba mať na to, aby človek mohol robiť v reklame?
Vo všeobecnosti je to o tom vedieť nebrať veci priveľmi osobne, vedieť sa odosobniť, pretože výsledky vašej práce výrazne ovplyvňujú klienti a iné nevyspytateľné faktory. No a potom je to o talente na konkrétne druhy profesií.  Myslím, že ak je niekto v tom, čo robí, dosť dobrý na to, aby to mohol robiť v reklame, tak by bez problémov rovnakú profesiu zvládol v ľubovoľnom inom prostredí. V tomto smere je reklama v podstate vrcholový šport a to platí aj pokiaľ ide o životnosť aktérov.

Na besede si povedal, že si myslíš, že niektorí môžu byť hrdí na to, že sú „Homo Asapiens“, prečo?
Práve preto, že práca v reklame je dôkazom, že svoju profesiu zvládli na najvyššej úrovni. Potom môžu byť hrdí, že dokážu často prekonať sami seba a neustále posúvajú vlastné možnosti. Prísť v núdzi s elegantným riešením človeku spraví radosť a práve v reklame je mnoho takých situácií, kde sa to dá dokázať. Zarobené peniaze môžu byť tiež dôvodom na hrdosť, alebo podobný pocit. Tiež sa tu dá hovoriť o istom sebaklame, pocite dobytého vrcholu sveta, alebo aspoň vysokého článku v rámci potravinového reťazca mestského života.

Považuješ takúto prácu za zmysluplnú?
Ja hej, ale hocikto iný môže povedať, že to zmyslupné nie je. Zabehnúť 100 metrov pod 10 sekúnd tiež nevyzerá ako zmysluplný cieľ, ktorému niekto zasvätí celý život, ale jemu to tak určite pripadá, i keď má chvíle, keď by asi išiel robiť niečo iné. Ľudia v reklame si väčšinou svoje peniaze tvrdo odmakajú a ich práca prináša reálne peniaze množstvu iných ľudí. Nehovoriac o tom, že kolobeh produkcie a spotreby, v ktorom všetci žijeme, by bez reklamy nefungoval, takže sa na reklamu dá pozerať aj ako na mimoriadne zmysluplnú prácu.

Čo máš spoločné s hlavným hrdinom?
Menej, akoby sa mohlo zdať. Nie je to autobiografický príbeh. Ale určite sme sa za tie roky niekde spolu už museli stretnúť.

Myslíš si, že táto kniha má šancu zaujať aj ľudí, ktorí s reklamou a marketingom nič nemajú a je im toto prostredie neznáme, cudzie?
V to dúfam, pretože s tým presvedčením som ju aj písal. Film Wall Street tiež zaujal najmä ľudí, ktorí nič nevedeli o svete burzových machinácií. Moja kniha nie je primárne o reklame a marketingu. Je o ľuďoch, o ich osobných príbehoch a životoch. Reklama je len kulisa a ten ľudský príbeh by fungoval aj bez nej, len by sa asi vyvíjal nejak inak.

Plánuješ ďalšiu knihu?
Mám nejaké nápady, ale nemyslím si, že sa pustím do písania v najbližšich mesiacoch. Veľa záleží do toho, ako sa bude Homo asapiens predávať, či vôbec budem mať peniaze na písanie ďalšej knihy. Znie to hnusne prízemne, keďže sa bavíme vlastne o umení, ale pre mňa je dôležité, aby si ľudia knihu kúpili, a aby som sa dozvedel, či sa im páčila alebo nie. Nebudem nasilu písať ďalšie knihy, keď sa ukáže, že už o tú prvú, s ktorou som celkom spokojný, skoro nikto nestál. Nebavilo by ma písať do šuflíka a nedokázal by som to robiť po práci po večeroch. Takže ak bude druhá kniha, tak sa jej zasa budem venovať niekoľko mesiacov naplno a tým pádom sme zasa nazad pri peniazoch. Aspoň že čitateľské odozvy na Homo asapiens sú zatiaľ také výborné. :)

Aká literatúra sa páči tebe?
Asi to neviem definovať nejak obecne, ale v poslednej dobe sa mi veľmi páčila Osamelosť prvočísel od Paola Giordana, knižka Muriel Barberyovej S elegancí ježka, páčia sa mi Murakamiho veci, ale aj Nick Hornby alebo Sviece dohárajú od Šándora Máraia. To sú veľmi rôznorodé knihy, aspoň sa mi tak zdá. Zároveň priznávam, že nie som až taký knihomoľ, veľa času trávim písaním článkov a inými vecami, takže sa mi skôr hromadia neprečítané knihy, ako tie, ktoré mám za sebou.
Rozhovor pripravila Hana Rapantová
--------------------
Rado Ondřejíček (*10.8.1977, Nová Dubnica ) vyštudoval filozofiu na FFUK v Bratislave. Už roky píše blogy a publikuje na internete, od inZine až po Humno. Okrem toho pracuje v oblasti reklamy a marketingu. Z tohto prostredia je aj jeho knižný debut Homo asapiens (2011). Je fanúšikom FC Arsenal.
 

Kniha na zjedenie: 

Rado Ondřejíček : Homo asapiens

kúpiť