Verím, že zmyslom života sú životy iných ľudí

Respondent: 

Boris Filan

Patríte k veľmi produktívnym spisovateľom. Aký je váš recept na literárne „nezaháľanie“?
Som absolvent scenáristky na VŠMU a tam ma naučili, že profesionálny autor musí písať každý deň. Je dobré dodržovať aj rovnaký pracovný čas a mať určený počet strán. Písanie prózy je remeslo, ktoré sa dá naučiť. Pravidelnosť je nevyhnutná pri väčších prózach. Klimtov bozk mal v jednej z predposledných verzií 600 strán. Ak sa človeku podarí napísať dve čisté strany denne – a to je dobrý výkon – trvá to minimálne rok. Ale v skutočnosti je pomer rôznych verzií taký, že človek popíše najmenej dvakrát toľko. To sa nedá zvládnuť ináč ako „nezaháľaním“. 

Len nedávno vám vyšla kniha Rozhovor Majstra s hlúpym žiakom. Kto bol v živote vaším Majstrom?
Majster je vynikajúci režisér Ján Roháč. Pochádzal z Nitrianskeho Pravna, vyštudoval v Prahe réžiu, režíroval v divadle u Jána Wericha. Bol geniálny, nápaditý, veľkorysý, múdry a remeselne dokonalý tvorca. Mal som šťastie, že ma zobral do Prahy, v divadle Semafor som mu robil asistenta a učil som sa žiť.

Rozhovor Majstra s hlúpym žiakom je útla knižka plná vtipu a filozofických otázok. Čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?
Celý život ku mne prichádzali podobné knižky s destilovanými myšlienkami. Objavil som žeň budhizmus, knižky súfijských mudrcov a skvelých poľských a chorvátskych aforistov. Mám rád ten spôsob zhusteného vyjadrenia paradoxných poznatkov. Pesničkový text je rukavica pravdy, ktorá sadne ako uliata. V majstrovi sa pokúšam dokázať, že tá rukavica sa dá použiť aj prevrátená a dá sa natiahnuť aj na nohu aj na hlavu.

Kniha sa odlišuje od vašich predošlých, viac príbehových diel. Bol pre vás proces jej tvorenia osviežujúcim relaxom, alebo ťažkým filozofickým orieškom?
Tie dialógy si priebežne zapisujem. Roky. Potom ich pozbieram, polovičku vyškrtám a knižka je hotová. Od vydania som ulovil iba pár rybičiek do nového akvária.

Ako dlho vám trvalo knihu napísať? 
Roky a potom týždeň.

Čítate vo voľnom čase aj filozofické diela, alebo dávate prednosť beletrii?
Čítam veľa, odbornú literatúru, kvalitnú prózu aj poéziu. Filozofiu iba takú, akú ponúka Bělohradský, alebo Žížek.

Aká životná filozofia je vám blízka, ak sa to vôbec dá takto pomenovať?
Pochopil som, že svet a jeho  pohyby sú priveľké na to, aby som ich mohol ovplyvniť. Verím, že dokážem stvoriť a kontrolovať svoj malý svet a pripájať ho k iným malým svetom, ktoré sú s mojím kompatibilné. Verím, že zmyslom života sú životy iných ľudí.

Po Bratislavských krutostiach a knihe PrešpoRock nedávno vyšlo tretie pokračovanie bratislavskej trilógie, kniha Raba Suli. Čím sa odlišuje od jeho dvoch predchodcov?
Tá tretia kniha o Bratislave je štedrejšia ako dve predošlé. Viac nechávam čitateľa nazrieť do súkromia môjho detstva a mladosti. Chcel som, aby bola radostná a plná emócií. Možno na jedno čítanie je toho až priveľa. Ale verím, že ľudia sa k nej budú vracať a objavovať nové veci.

Čo vlastne označuje netradičný názov Raba Suli?
Raba Suli bola uličná hra na zlodejov a policajtov. Veľká, dôležitá hra, v ktorej sa prejavili charaktery a mentalita.

V knihe sa vraciate do detstva. Ako naň spomínate? Prezradíte nám nejaký zážitok, ktorý v knihe nájdeme?
S chuťou som písal o veciach, ktoré boli kedysi silné a dôležité, no časom sa na ne zabudlo, vymizli, vytratili sa. Napríklad robenie „cucflekov“. Nie tak dávno sa realita zmenila z vertikálnych polôh na horizontálne. Dnes je všetko pospájané so všetkým a multitasking je spôsob narábania so svetom. Ja píšem o časoch, keď veci ešte existovali samostatne.

V knihe píšete, že „najkrajší deň pre väčšinu detí je taký istý ako bol včerajší a bude zajtrajší“. Ako ste na tom vy, máte svoje rituály? Trebárs aj dochované z detstva?
Mám svoje povery, talizmany. Ešte stále dešifrujem zlé a dobré znamenia, rátam schody a trhám agátové lístky. Má ma rada, nemá ma rada. Verím na striedanie dvoch dobrých a dvoch zlých krokov. A mám strach si z pomyselnej banky šťastia vybrať priveľa, aby som neurazil Šťastenu. 

Raba Suli je plná oživených spomienok. Je obdivuhodné, koľko ste si ich zapamätali. To ste si celý život viedli zápisník, alebo sa o svoje spomienky zodpovedne staráte?
Mám zvláštnu pamäť. Takmer nič nezabúdam. Pamätám si, ako sme mali uložené lieky v zásuvke, keď som mal päť rokov. Viem si privolať vôňu výťahu v Brne z môjho ranného detstva. A od dvanástich rokov si odkladám denníky, výstrižky, lístky. Mám veľký archív, o ktorý sa rád starám. Mám v ňom napríklad aj lístok z metra v Paríži z roku 1966.

V Bratislave ste sa narodili a dodnes tu žijete. Aký máte vzťah k svojmu mestu? Čo vás na Bratislave teší a čo naopak rozčuľuje?
Bratislava je mesto, z ktorého by človek utekal, keď v ňom žije a hneď by sa nasťahoval, keby žil inde. Zvyknem novým mestám pripisovať ľudské charaktery a načúvať, čo mi hovoria a akou rečou. U Bratislavy mi to napadlo až nedávno. Bratislava je staršia dáma,  ktorá mala mamu Maďarku, otca Rakúšana. Vydala sa za Bystričana, ktorý ju naučil po slovensky. Ale nerozumieť jej, má zle urobené nové umelé zuby.

Keď už sme pri spomienkach, vaše Tam tamy sa stali doslova literárnymi legendami. Nezamýšľate opäť „zabŕdnuť“ do cestovateľského súdka? 
Mám pripravené tretie pokračovanie série Svet gombička a aj jedny Tam-tamy by sa nazbierali. Lenže teraz píšem divadelnú hru a po nej ešte jednu.

Takže opäť niečo tvoríte? Môžeme sa v blízkej budúcnosti tešiť na ďalšiu knihu?
Dokončil som knihu s pracovným názvom Zabíjačka a iné rozkoše. Pracujeme na obálke a ilustráciách. Vyjde až/už  koncom roka.

Rozhovor pripravila Diana Mašlejová
 

Kniha na zjedenie: 

Boris Filan : PrešpoRock

Boris Filan : Rozhovor majstra s hlúpym žiakom

kúpiť