VYHĽADÁVANIE
Písané rozhovory
Vandu Rozenbergovú som prvýkrát naživo stretla na jednej nedávnej literárnej čítačke v Panta Rhei. A hneď som ju uvidela. Iskru! Nemyslím tým to „pozlátko“ dnešných superúspešných, večne sa usmievajúcich a „vyrovnaných“ žien... Mám na mysli osobitosť a tým aj skutočnú osobnosť. Nakoniec, veľmi dobre o tom hovoria Vandine knihy. Zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov a najnovší román Moje more. Obe v sebe skrývajú brilantný humor, výborné pozorovateľské schopnosti, rozprávačský talent a láskavosť.
Paríž buď milujete, alebo nenávidíte. Ja som sa doňho (aj, keď omnoho viac by Parížu sedel ženský rod) zamilovala na prvý pohľad. Preto, keď sa pred časom v kníhkupectvách zjavila kniha Glamour Paríža, bolo mojou frankofilnou povinnosťou si ju kúpiť. Nečakala som veľa a dostala som mnoho. Humor, poznatky z „podhubia“ parížskej spoločnosti, informácie o histórii, školstve, inšpiratívnych osobnostiach. Skrátka „šik“. Kto za tým všetkým vlastne stojí? Ľubomír Jančok je mladý a mnohostranný spisovateľ. Vo Francúzsku študoval medzinárodnú politiku, založil frankofónnu asociáciu slovenských študentov Pont Francophone a za svoje práce získal viacero zahraničných ocenení. Jeho debut Glamour Paríža je skutočnou pitvou parížskej spoločnosti, zaobalenou do noblesy, francúzskeho šarmu a dochutenou štipkou extravagancie. Bon appétit!
Novinár a spisovateľ Pavel Sibyla patrí k mladej generácií autorov. To však neznamená, že by bol na literárnom poli neskúseným hráčom. Jeho debutová zbierka Coffe stories vyvolala nadšenie u čitateľov, ale aj pochvalné reakcie kritikov. Ľahkosť, s akou Sibyla poviedky píše, vás nakopnú ako šálka silnej kávy. Nadhľad, vtipné dialógy, bizarnosť situácií a moderný jazyk neopustil ani v románe Niečo o orchideách. „Sibylovi sa podarilo, že vcelku obyčajný príbeh vyrozprával nie ako banalitu, ale dodal mu punc výnimočnosti,“ povedal o knihe Daniel Hevier.
Ak niekto vníma Rasťa Piška iba ako komika a imitátora, robí chybu. Nielen preto, že sa mu v poslednom období podarilo napísať dva vydarené romány Hačava a Bohémska kolonáda. Rasťo Piško tvorí reálne literárne postavy, príbehu dáva dušu a spoločenskú situáciu mapuje bez ružových okuliarov. Áno, svoj povestný humor neopustil, jeho knihy ochucuje trpko-veselou príchuťou, no zároveň im neuberá z vážnosti. Piškovi sa podarilo vstúpiť do literárneho sveta s vervou ostrieľaného koňa.
Len máloktorá slovenská spisovateľka si za hrdinu svojej knihy vyberie mentálne postihnutého rasistu, alebo rovno všetkých slávnych detektívov. Daniela Kapitáňová je ale tak trochu iná a rozhodne vybočuje z davu „bežných literátov“. Debutovú Knihu o cintoríne vydala pod pseudonymom Samko Tále a otvorila tým dvere špekuláciám, kto sa za menom reálne skrýva. Vžiť sa do postavy dokázala Kapitáňová tak dokonale, že miestami máte chuť sa smiať a chvíľami zase plakať. Krutá naivita prostého Samka totiž veľa vypovedá o našej spoločnosti a rozhodne nešetrí jej slabé miesta. Knihám Daniely Kapitáňovej skrátka nechýba premyslená zápletka, precízny opis postáv a samozrejme, povestná irónia.
Braňo Jobus je nenapodobiteľný originál. Voľakedy som ho vnímala len ako nezvyčajného „týpka“, ktorý pôsobí v poctivej rockovej kapele Karpatské chrbáty a vo formácii Vrbovskí víťazi hrá na záchodových rúrach. Ale jedného dňa som si prečítala jeho knihu Ako muflón Ancijáš cestoval na západ a zostala som prekvapená a nadšená. Je to presne ten typ rozprávky, ktorý na Slovensku chýbal. Láskavý, plný humoru, s prirodzeným, slobodným jazykom. Braňo Jobus je nielen dobrým hudobníkom, on je aj výborným spisovateľom. Jeho dve rozprávky o cestách Muflóna Ancijáša som zhltla na jedno posedenie a v kníhkupectvách sa čoskoro objaví jeho ďalšia kniha, tentoraz o Komisárovi Mrodgeovi. Takže slovami Braňa Jobusa: „Teším sa!“
Sú takí, ktorí históriu milujú a potom tí, ktorých vôbec nezaujíma. Niektorí tvrdia, že pravdy z minulosti sa už „nedokopeme“, iní sú odhodlaní hľadať ju aj po desiatkach rokoch. Jedným z nich je aj Jozef Hajko, autor dvoch výnimočných kníh Nezrelá republika a Odsúdení na dohodu. V tej prvej sa odvážne púšťa po stopách kontroverznej prvej Slovenskej republiky (známej viac ako Slovenský štát) a v druhej sa rozhodol prísť na kĺb slovensko-maďarským vzťahom. Schopnosť prerozprávať dejiny „ľudskou rečou“ pridáva obom knihám na pútavosti, no neuberá im z hĺbky, či povedzme, z odbornosti. A vďaka množstvu naštudovaných prameňov, odvážnym a inovatívnym pohľadom stoja knihy Nezrelá republika a Odsúdení na dohodu bezpochyby za prečítanie. Niečo z nich prezradil Jozef Hajko aj v rozhovore.
Martina Juríka som zaregistrovala vďaka podobne zameranom autorovi, Jozefovi Karikovi. Jozef ho odchytil na Bibliotéke 2011, a hoci sa nepoznali urobil s ním videorozhovor. Martinova kniha Kým nás smrť nerozdelí bola v tom čase tesne pred vydaním. Naživo som Martina stretla na besede v Panta Rhei - opäť s Jozefom Karikom. Knihu som si kúpila a stalo to, čo sľubovala. Napriek úctyhodným 462 stranám je to kúsok pre fajnšmekrov. Nerobí to len premyslená zápletka, Martin Jurík má veľmi kultivovaný prejav a úžasný zmysel pre detail. Kto teda Martin Jurík je, kde sa vzal a kde bol - ako autor - doteraz?
Priznám sa, prešiel nejaký čas, čo som zdieľala jednu redakciu s Jožom Kollárom, kým som si spojila jeho tvár s menom na obaloch knižiek: Meky, Peter Lipa (Samorast - môj život s džezom). Záujem o môjho nenápadného, no skutočne svojským humorom sršiaceho kolegu vzrástol. Ako knihožrút-megaloman som začala horúčkovito hromadiť jeho tvorbu, no Kollárova prvotina Nedorozumenie (1994), za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska, či zbierka poviedok Medený vlas (1998) sú bohužiaľ beznádejne rozpredané. Jeho skoršie zbierky poviedok Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila či Žena v koberci ma, jemne povedané, dostali. Veľmi jemne povedané. Surrealistické vízie, fantastické predstavy na hrane sna a imaginácie, sex, nedorozumenia, vraždy - to je Jozef Kollár na stránkach svojich kníh. Autor biografií, poviedok, reportáží i interaktívnych detských próz naposledy šokoval (alebo znepokojil, keďže ako povedal Pavol Rankov, Kollár nešokuje, Kollár znepokojuje) spoveďou bývalého detského špióna.
Ocitnúť sa na ulici je pre drvivú väčšinu z nás nemysliteľné. Rovnako čudne znie, že bezdomovec napísal knihu. Stalo sa – prehral život v rulete, desať rokov prežil na ulici a za ten čas nazbieral materiálu až-až. Napokon našiel v sebe silu a odolnosť a vzbúril sa. Skrátka si povedal: „O čo ide, chcem ísť ďalej, bankroty patria k ľudskému životu a čím tvrdší, tým väčšia zábava, ale aspoň sa človek otestuje, či to zvládne, či to prežije.“ Prežil, napísal knihu a našiel si domov. Pouličný diviak – ako sám seba vtipne Peter Sorát nazýva.
Knihy pre
Býk je vďačným čitateľom. Má široký záber, od klasických románov až po červenú knižnicu. Čo sa týka žien narodených v znamení Býka, vedia oceniť literatúru určenú pre ženy, hlavne s klasickým šťastným koncom. Sú totiž rodinne založené a z tohto typu literatúry čerpajú inšpiráciu a poznanie, že rodina má zmysel je pre ne dôležitý. Žena...
Citát dňa
Skutočnosť, že veriaci je šťastnejší než skeptik nevraví nič viac než to, že opitý človek je šťastnejší než triezvy.