VYHĽADÁVANIE
Písané rozhovory
Málokto z ľudí, ktorých meno je verejnosti na Slovensku známe, má minulosť tak zmapovanú, ako on. Pri všetkých tých vedomostiach, dátumoch a historických súvislostiach zostáva však skromným človekom, ktorý sa rád podelí o to, čo vie. O dejinách rozpráva vášnivo a zanietene, ale s ohromnou pokorou. Má dar zaujať aj tých, ktorým v školských laviciach dejepis príliš nevoňal. Zakaždým totiž dokáže objaviť pútavý príbeh. Na ďalšiu dobrodružnú cestu do čias dávno minulých nás pozýva vo svojej najnovšej, Tretej knihe o Bratislave.
Na prvý pohľad ničím nevytŕča z davu. Pri stretnutí s ním vás však začne zaujímať viac a viac, pretože chcete odhaliť, aký človek sa za tým nenápadným zovňajškom ukrýva. Od chvíle, kedy prehovorí, je zrejmé, že má čo povedať, nad mnohými vecami veľmi intenzívne premýšľa a vonkoncom mu nie sú ľahostajné. K ich riešeniu prispieva po svojom – písaním. Považuje ho za činnosť, ktorá nikomu neškodí, napriek tomu dokáže ňou veľa. Minimálne pomenovať a vystihnúť svoju generáciu, ktorá sa s ním, v našich zemepisným šírkach, v mnohom chtiac-nechtiac stotožňuje. Ako hovorí s humorom jemu vlastným – je to služba ľudstvu.
Deti slávnych rodičov to nemajú vždy ľahké. Každý ich krok zvádza k úvahám, ako ďaleko padlo jablko od stromu a to môže byť rovnako silnou motiváciou ako aj skľučujúcou, ba priam neprekonateľnou prekážkou. Hana Lasicová si z toho zjavne ťažkú hlavu nerobí a so zdravým sebavedomím zúročuje svoj talent na poli literatúry. Potreba tvoriť vyústila pred piatimi rokmi do zbierky poviedok, ktorú poskladala počas svojho pobytu v Spojenom kráľovstve. O päť rokov neskôr mapuje klady aj zápory bežného života v Paríži. Jej písanie je zmesou nenúteného pôvabu, postrehu a jasného pohľadu na vec s prirodzenou dávkou humoru a sebairónie. Rodičia sa môžu spokojne a hrdo usmievať.
Sú medzi nami také, ktoré riešia každú „depku“ návštevou nákupného centra. Míňajú zásadne peniaze svojho aktuálneho frajera, ktorého nadovšetko milujú, kým im neodstaví kohútik. Za každú cenu musia dobre vyzerať a bez make-upu ani nevychádzajú z bytu. Otázkou je, či dokonale upravené vstávajú aj ráno z postele. Iné starosti príliš nemajú a ak aj náhodou nejaké riešia, tak s prehľadom, pretože priority majú presne stanovené. Zato keď otvoria ústa – čo slovo, to perla. Sú medzi nami také a do jednej z nich sa s patričnou dávkou humoru a irónie literárne prevtelila, tiež na pohľad atraktívna, Olivia Olivieri. Otvorene priznáva, že by si to s hrdinkou svojej knihy „Cicuškine zápisky“ niekedy veľmi rada vymenila.
Za svoj život si toto drobné žieňa prešlo nielen cestu z rodnej Považskej Bystrice cez Lednické Rovne a Bratislavu do Pezinka. Prešlo si aj inak nie príliš turisticky lákavé destinácie na Blízkom východe či v Ázii, aj najzabudnutejšie slovenské „zapadákovy“. To všetko jej otvorilo oči do neraz krutej reality, no napriek tomu neprestáva snívať. O dobre v nás, o zmysle písania aj o tom, že každý máme svoju loď, ktorej sa môžeme zachytiť, hoci sa nám zdá, že k nej už nemáme síl doplávať. Tak sa spolu s ňou môžete vydať do smutne zvláštneho sveta ľudí, ktorí žijú od nás vzdialene iba zdanlivo.
„Človek by si mal uvedomiť, že čítať je zložitá vec – veľa ľudí iba číta, ale to, že prejdú všetky písmenká, ešte neznamená, že skutočne knihu prečítali“ - tvrdí hĺbavý človek, ktorý si vyskúšal písať básne. A keďže ich píše celý život, výzvou pre neho bolo začať písať román a rovno trilógiu. Ak vraj zaujme už na prvých stranách, asi čitateľ dočíta aj tie posledné, ak nie, potom to zrejme nie je ten správny čitateľ – hovorí so sebairónou. V témach má pritom jasno – ak by sme vylúčili základné atribúty, ktoré hýbu svetom, ako sú láska, Boh, dobro, zlo či smrť, nebolo by o čom písať. Po prečítaní jeho veršov mám pocit, že sa bude na čo tešiť aj v podobe prózy.
Po takmer 20. rokoch opäť na Slovensku. Obľúbený aj zatracovaný americký spisovateľ, psychiater a filozof Raymond A. Moody Bratislavu naposledy navštívil v roku 1991. Odkedy v roku 1975 vyšla jeho kniha „Život po živote“, dychtivo po nej siahlo 13 miliónov čitateľov po celom svete. Nečudo, rozoberá v nej otázky o existencii života po smrti. Napriek tomu, že je považovaný za pioniera vo vedeckom bádaní a hľadaní odpovedí na otázky súvisiace so zážitkami na prahu smrti, v radoch kolegov a vedcov má množstvo odporcov. Začiatkom septembra sa v kníhkupectve Panta Rhei stretol s desiatkami svojich obdivovateľov na autogramiáde.
Za starými, ošarpanými múrmi sa zvyčajne ukrýva tajomstvo. Vie to aj debutujúca autorka, režisérka a scenáristka Mariana Čengel Solčanská, ktorá stavila na legendu. Legendu o človeku z mäsa a kostí, ktorý sa v živote veru nemal čím chváliť. Násilie, krv a tragédia ho sprevádzali, až kým zdanlivo prišiel o všetko. Potom však nastal zlom. Otvorila sa pred ním brána do sveta, ktorý má s tým vonkajším pramálo spoločné. Tu, za hrubými múrmi kláštora zistil, že ešte predsa jestvuje čosi, pre čo sa oplatí žiť. Strhujúci, aj upokojujúci – taký je román „Legenda o lietajúcom Cypriánovi“. Ak máte chuť privoňať k liečivým bylinám, ak hľadáte nejaký spriaznený hlas v absolútnom mlčaní, alebo túžite vzhliadnuť k svetlu, držíte v rukách tú správnu knihu. Duchovná premena je zaručená a je celkom jedno, či sa odohráva na začiatku 18-eho alebo 21-ého storočia.
Spoznať Dada Nagya sa mi pred pár rokmi stalo akosi samozrejme - podávali sme si kľučku v štúdiu. Onedlho som ho už telefonicky naháňala, aby čím skôr prišiel do rádia nahrať svoju pravidelnú rubriku. Neraz som pre jeho neskoré príchody musela zmeniť celé vysielanie, ale napokon som mu vždy odpustila. Jeho podmanivý hlas, pohodový úsmev a celkom nevinný pohľad spoza okuliarov ma zakaždým odzbrojili. A prirodzená zvedavosť, o akej knihe bude dnes rozprávať. Romány, ktoré som si kúpila na jeho odporúčanie, som už dávno prestala počítať. Rovnako ako naše stretnutia, ktoré sa stali príjemným zvykom. Škoda len, že tento rozhovor nemá zvuk.
Keď chytíte do rúk knihu „Budovateľské 50.roky“ od Juraja Šeba, je jedno, či ste jeho rovesníkom, „Bratislavákom“ alebo niekým, kto sa skrátka zaujíma aj o obdobia, ktoré sám nezažil. Podstatné je, že máte motív túto knihu čítať a dozvedieť sa, aká to bola doba pre človeka, ktorý bol vtedy dieťaťom. Možno vám pomôže spomenúť si na časy dávno minulé a vy sa podchvíľou pristihnete, že pamäť vám už tak dobre neslúži napriek tomu, že ste už vtedy boli na svete. A dokonca sa možno vďaka úžasným fotografiám v duchu prejdete bratislavskými uličkami. A nie možno, ale celkom určite sa aj pobavíte a o to ide predovšetkým, hoci to bola dekáda nie práve najveselšia.
Knihy pre
Informácie. To je to, čo Blíženec potrebuje. Zo všetkých znamení zverokruhu, je to najčítavejšie znamenie. Ak má niekto veľkú knižnicu, tak je to Blíženec. Nie preto, že si všetky knihy prečítal, je to preto, aby mal po ruke informácie kedykoľvek si zmyslí. Pokojne sa môže stať, že Blíženec polovicu kníh vo svojej veľkej knižnici celé...
Citát dňa
Vyber si autora tak, ako si vyberáš priateľa.